Budúce partnerstvá NATO | OzbrojeneSlozky.cz

Na summite v Chicagu v roku 2012 sa vtedajšia ministerka zahraničných vecí USA Hillary Clinton vyjadrila, že tento summit je posledný, ktorý nebol o rozširovaní. Vo všeobecnosti môžeme predpokladať, že ostatný summit NATO vo Walese by bol o rozširovaní o nových členov, ak by nevypukla súčasná kríza. Na druhej strane, kríza na Ukrajine dala aliancii novú vnútornú dynamiku čo sa týka pôsobenia aliancie a aj vnútorných zmien. Prvým krokom by malo byť rozšírenie pôsobností Článku 5 na kybernetické útoky a na útoky nepravidelných (neoznačených) jednotiek.[1]

Foto: Summit NATO v Chicagu (zdroj: NATOAKTUAL.CZ) 

Tento  príspevok však nebude o rozširovaní pôsobností Článku 5, ale o možnom rozširovaní Severoatlantickej aliancie o nových členov. V súčasnosti je členstvo v NATO obmedzené dvomi ustanoveniami Washingtonskej zmluvy. Preambula hovorí o tom, že Aliancia je založená na demokracii, individuálnych slobodách a vláde práva. Inak povedané, členom NATO by mal byť demokratický štát. Treba však podotknúť, že tieto podmienky neboli vždy napĺňané. Zakladajúcim členom NATO bolo aj nedemokratické Portugalsko pod vedením Antónia Salazara. Demokratický režim v Grécku sa zmenil v roku 1967, kedy sa vlády ujala vojenská junta, pričom členstvo krajiny v NATO nebolo obmedzené. Avšak, tieto výnimky musíme vnímať v kontexte Studenej vojny.

Psali jsme:Čeští vojáci učí ty ukrajinské a sami se učí od nich, politici ujíždějí na patetismu

Druhou podmienkou členstva v NATO je Článok 10 Washingtonskej zmluvy, ktorý hovorí o tom, že členom NATO sa môže stať každá Európska krajina. Táto podmienka mala jasný význam v roku 1949, avšak dnes je NATO alianciou s globálnym pôsobením. Z hľadiska prístupového procesu do NATO je dôležitým krokom udelenie tzv. Akčného členského plánu (MAP- Membership Action Plan), ktorý je silnou politickou deklaráciou, avšak bez žiadnej garancie budúceho členstva. Akčný členský plán tiež predstavuje praktickú pomoc kandidátskej krajine. V súčasnosti je Akčný členský plán udelený Macedónsku a Čiernej Hore, formálne bola pozvaná aj Bosna a Hercegovina. Je známe, že o udelenie MAPu sa dlhodobo uchádza Gruzínsko.  

Každá z uvedených krajín je na rôznom stupni pripravenosti. Macedónsko je dlhodobo pripravené na vstup do NATO, pričom jedinou prekážkou je spor Macedónska a Grécka o oficiálny názov krajiny. Na prípade Macedónska je vidieť, ako môže odďaľovanie členstva prehlbovať vnútornú krízu a nestabilitu v danej krajine. Čierna Hora je z hľadiska stability demokratických inštitúcií a pripravenosti na členstvo najbližšie k členstvu v NATO. V prípade Bosny a Hercegoviny je udelenie statusu budúceho člena NATO skôr vyjadrením podpory vnútorným reformám v krajine, keďže členstvo v euroatlantických inštitúciách je v Bosne a Hercegovine hlavnou motiváciou uskutočňovať reformy.

Vzťahy medzi Severoatlantickou alianciou a Gruzínskom sú veľmi komplexné. Členstvo v NATO je pre Gruzínsko hlavnou prioritou, ktorá je okrem politických deklarácií, napĺňaná aj praktickými krokmi. Príkladom je pôsobenie Gruzínska v operácii ISAF, kedy gruzínsky príspevok predstavuje jeden z najväčších kontingentov z nečlenských krajín NATO. Je jasné, že možné gruzínske členstvo v NATO by zhoršilo už tak napäté vzťahy z Ruskom. Častou otázkou je aj budúcnosť separatistických regiónov Južného Osetska a Abcházka. Podľa neoficiálnych a kuloárnych informácií by sa v prípade členstva Gruzínska v NATO, nevzťahovali záruky kolektívnej obrany práve na dva vyššie uvedené regióny.

Foto: Bilaterární jednání mezi zástupci NATO a Gruzie během Summitu NATO ve Walesu (zdroj: NATO.INT)  

Psali jsme:Komentář: Německo překročilo svůj Rubikon a poskytne tanky Ukrajině

Okrem uvedených krajín má NATO úzke vzťahy s krajinami, ktoré nie sú v Európe. Hovoríme najmä o vzťahoch s Japonskom, Austráliou a Novým Zélandom. Všetky krajiny sú na vysokom stupni demokracie a taktiež z vojenského hľadiska patria medzi najvyspelejšie na svete. Ako sme uviedli vyššie, obmedzenie členstva v NATO na krajiny Európy dávalo zmysel v roku 1949. Avšak v zmenenom globálnom bezpečnostnom prostredí, kedy bezpečnostné hrozby prekračujú geografické hranice Európy, by dávalo zmysel rozšíriť provízie Článku 5 aj na neeurópske krajiny.